Aká je úloha Číny v súčasnej kapitalistickej spoločnosti? Niektorí ľavičiari oslavujú Čínu ako protiváhu k americkému imperializmu. Jorge Martín z IMT nám však vysvetľuje, že kapitalizmus je v Číne plne zreštaurovaný a že má všetky znaky rastúcej imperialistickej mocnosti. Multipolarita nás nespasí. Proletariát musí dôverovať výhradne jeho vlastným silám, aby zhodil okovy imperializmu a kapitalizmu celosvetovo.
Tento článok je prepisom prednášky Jorgeho Martína z každoročnej teoretickej školy Revolution Festival, ktorú organizuje britská sekcia IMT.
V prvom rade si ujasnime niekoľko vecí. V západných buržoáznych médiách a medzi vedúcimi politikmi západného imperializmu v Británii, USA, atď., prebieha neustála anti-čínska kampaň. Vravia, že Čína je zlá, Čína robí intrigy, manipuluje a podpláca našich politikov, pričom sa celý čas tvária, že sa tu takéto pletky normálne nedejú.
Nebudem dogmaticky kydať na Čínu. Naopak, pokúsim sa rozobrať a pochopiť Čínu a jej miesto na geopolitickej šachovnici, pomocou marxistickej teórie.
Sme internacionalisti. Nepodporujeme našu vládnucu triedu. Neobhajujeme práva našej imperialistickej vládnucej triedy. Chceme analyzovať situáciu z pohľadu záujmov nie len pracujúcich tried Číny, ale celého sveta. Pre komunistov je dôležité pochopiť svetové vzťahy, a ako sa vytvorili.
Začnime týmto: Čína je kapitalistická krajina a je ňou už nejaký čas.
Posnažím sa používať oficiálne čínske štatistiky. Nepovedal by som, že by sme ich mali brať s rezervou, každopádne treba im porozumieť, pretože niekedy sú definície toho, čo je súkromná spoločnosť, zmiešaná spoločnosť alebo štátna spoločnosť trochu komplikované. Nemusia sa vždy zhodovať s tým, čo by sme pod nimi predstavili my. Podľa oficiálnych čínskych štatistík je však súkromný sektor striktne definovaný ako podniky, kde štát vlastní menej ako 10 percent firmy. Za prvú polovicu roku 2023 súkromný sektor tvoril okolo 40 percent HDP, čo je najnižšia hodnota od roku 2019.
Počas pandémie súkromný sektor mierne poklesol a štátny vzrástol. Súkromný sektor dosiahol najvyššieho bodu 55% HDP okolo roku 2021. Ale toto nám neposkytuje celý obraz. Musíme sa pýtať: kam smeruje tento proces? V roku 2010 súkromný sektor mal iba 8% podiel na HDP a teraz je to okolo 50%.
Podľa oficiálnych štatistík viac ako 80% priemyselných robotníkov pracuje v súkromnom sektore. Ten tvorí polovicu všetkého exportu. Vývoz tovarov a služieb je kľúčový pre čínsku ekonomiku, viac ako u mnohých iných kapitalistických krajín.
V roku 2011 sa proces obnovy kapitalizmu stále iba rozbiehal. Shen Danyang, hovorca pre čínske ministerstvo obchodu, ten rok vyhlásil: “po 30 rokoch reforiem a otvárania sa svetu, Čína dosiahla úplnú premenu z plánovanej ekonomiky na trhovú ekonomiku.” Takto znelo oficiálne stanovisko čínskej vlády. Treba to však brať s odstupom, pretože sa v tom čase riešila dohoda o vstupe Číny do fóra medzinárodných kapitalistov číslo jeden - Svetová obchodná organizácia (WTO). To zahŕňalo spor o to, či by mala byť čínska ekonomika označená za plánovanú ekonomiku, alebo nie.
Obrázok: Dong Wang
Myslím si, že už roky Čína bráni a podporuje kapitalistické vlastnícke vzťahy. Áno, Čína je kapitalistická krajina, v ktorej štát hrá dôležitú úlohu v ekonomike. Je to kvôli jej histórii a ostatným faktorom, ktoré vzchádzali z prechodu z plánovanej ekonomiky ku kapitalistickej. Napriek tomu sa štátny sektor využíva na podporu a ochranu súkromného podnikania.
V Číne nevládne plánovaná ekonomika, ale motív súkromného zisku. Ich ekonomika tak funguje po procese transformácie, ktorý trval viac ako 30 rokov.
Ďalší zaujímavý faktor je zahraničný kapitál, ktorý prúdil do Číny. Pôvodom čínski kapitalisti zo zahraničia zohrali dôležitú úlohu v rozvoji čínskeho kapitalizmu. Boli to oni, ktorí ako prví investovali do súkromných spoločností, dopratali tam fabriky, atď. Ale, samozrejme, medzinárodný kapitál si tiež zaslúži potlesk.
Toto všetko bolo súčasťou obdobia globalizácie, ktoré začalo 90. rokmi. V tomto čase sa Čína integrovala do svetového, kapitalistického trhu.
Západné spoločnosti masívne investovali, v hone za lacnou pracovnou silou. Hľadali spôsob, ako lacno vyrábať, čo sa im podarilo. Okrem toho to pomohlo ‘rozvinutým’ kapitalistickým krajinám udržať nízku infláciu. Toto bola dôležitá súčasť politickej a ekonomickej situácie v 90tých rokoch a ďalej.
Ale teraz nastáva otázka: ako sa stalo zo zaostalej, utláčanej Číny, ktorou bola pred revolúciou 1949, mocná kapitalistická krajina?
Trockého teória permanentnej revolúcie hovorí, že národné buržoázie v utláčaných krajinách v epoche imperializmu nemôžu zohrávať pokrokovú úlohu. Sú príliš slabé na to, aby mohli vykonať úlohy buržoáznej revolúcie – tzv. národno-demokratickej revolúcie.
Čína je však iná, pretože to bola čínska revolúcia, ktorá zvrhla kapitalizmus, nie buržoázia. Výrazne pokročila pri plnení národno-demokratických úloh – tým myslíme agrárnu reformu, vyvlastnenie statkárov, otázky národného zjednotenia a národnej suverenity.
Na prelome 20. a 21. storočia sa tam teda už mnohé otázky národno-demokratickej revolúcie vyriešili. A na tomto základe sa začal rozvoj čínskeho kapitalizmu. Okrem toho tam existovali ďalšie prvky: napr. silný štát, vysoká úroveň vzdelania a kultúry. To umožnilo Číne rýchlo získať znalosti vo vyspelých technológiách, medzi iným.
Čína sa nielenže stala kapitalistickou krajinou, ale v posledných rokoch pozmenila svoje miesto v medzinárodnej deľbe práce. Pôvodne bola krajinou lacnej pracovnej sily a vývozcom lacných komodít (hračiek, textilu, lacnej elektroniky...) Toto však už dnes nie je celkom pravda.
Povedal by som, že Čína sa presmerovala ku krajinám s vyspelou technológiou a vyššími mzdami. V súčasnosti je priemerná mzda v mestách okolo 1 300 dolárov. Táto štatistika nezohľadňuje regionálne rozdiely a rozdiely medzi sektormi. Môže však poukázať na mzdovú vyspelosť oproti krajinám ako je Albánsko, Rumunsko, Mexiko a inde, kde kapitalisti hľadajú lacnú pracovnú silu.
Obrázok: Kent Wang, Flickr
Toto má za následok, že niektoré spoločnosti opúšťajú pobrežné oblasti, ktoré sú ekonomicky vyspelejšie, v prospech vnútrozemských oblastí s nižšími mzdami, alebo rovno opustia krajinu. Tie, ktoré tak urobia, zvyknú ísť bližšie k domácim kapitalistickým trhom (napr. Mexiko). Tento proces sa označuje ako “near-shoring” alebo “friend-shoring”.
Čínska ekonomika využíva vysoko rozvinuté technológie. V niektorých sektoroch sú dokonca pred ostatnými imperialistickými krajinami. Dobrým príkladom sú elektrické vozidlá. Je to rýchlo rastúci sektor kapitalistickej ekonomiky. Pokiaľ viem, tak najdôležitejšou vecou v elektromobile nie je ani tak motor, ale skôr batéria a jej výdrž.
Čínska spoločnosť CATL je najväčší výrobca batérii pre elektrické vozidlá na svete a ovláda 34% svetového trhu s batériami pre elektromobily a je ďaleko popredu pred ostatnými spoločnosťami, pričom ich dodáva väčšine výrobcom áut tohto typu, vrátane Tesly, Fordu, Volva (ktoré už nie je švédska nadnárodná spoločnosť ale spoločnosť odkúpila čínska spoločnosť Geely).
Ako to dokázali? Tradičnými metódami kapitalistických krajín. Kradnutím technológií, posielaním tisícov študentov na najprestížnejšie univerzity Británie a Spojených štátov, investovaním kvanta peňazí do výskumov a investovaním do sektorov, ktoré majú byť budúcnosťou ekonomiky. Preto sú popredu pred ostatnými krajinami.
Je to súčasť kombinovaného a nerovného rozvoja. Kedysi zaostalá ekonomika môže v niektorých sektoroch skočiť míle dopredu. Čína má výhodu v tom, že nikdy nemala veľký, tradičný automobilový priemysel, na rozdiel od Západu. Preto bol pre nich prechod k elektromobilom rýchlejší.
Ich vzťahy so zvyškom sveta sa takisto zmenili. Dovolím si tvrdiť, že zohráva imperialistickú úlohu vo svetovej ekonomike a svetových vzťahoch.
Čo je imperializmus? Keď hovoríme o imperializme z komunistického hľadiska, nemáme na mysli bežné ponímanie imperializmu – agresívna zahraničná politika, vojenské invázie atď. To je iba jedna súčasť imperializmu.
Keď sa zameriame na Leninovu definíciu imperializmu, tak klasické znaky, o ktorých Lenin píše v jeho diele Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu sú:
„1) sústredenie výroby a kapitálu sa rozvinula do takej vysokej miery, že vytvorilo monopoly, ktoré zohrávajú rozhodujúcu úlohu v ekonomickom živote;
(2) zlúčenie bankového kapitálu s priemyselným kapitálom a vytvorenie finančnej oligarchie na základe tohto „finančného kapitálu“;
(3) export kapitálu, na rozdiel od vývozu komodít, naberá dôležitejší význam;
(4) vytvorenie medzinárodných monopolných kapitalistických zoskupení, ktoré si medzi sebou rozdelia svet, a
(5) územné rozdelenie celého sveta medzi najväčšie kapitalistické mocnosti (Lenin, imperializmus).”
Leninova definícia sa týka imperialistickej fázy kapitalizmu. Lenin píše o svetovom systéme, nepokúša sa priradiť k tomu nejakú krajinu zaškrtnutím týchto piatich bodov. Takto opisuje svetový systém, rozdelenie sveta medzi najväčšie imperialistické mocnosti. Čína spĺňa všetky z týchto podmienok a teraz je súčasťou svetového imperialistického systému.
Lenin taktiež píše v Imperializme o nevyhnutnom vzostupe a páde imperialistických mocností:
“Stačí jasne formulovať túto otázku a odpoveď nemôže byť iná ako záporná. Za kapitalizmu nie je mysliteľné, aby sa sféry vplyvu, záujmy, kolónie a pod., rozdeľovali inak ako podľa sily účastníkov delenia, podľa celkovej sily hospodárskej, finančnej, vojenskej, atď. Sila účastníkov delenia sa však mení nerovnomerne, pretože sa jednotlivé podniky, zverenecké fondy, priemyselné odvetvia a krajiny nemôžu rozvíjať rovnomerne. Pred polstoročím bolo Nemecko úbohou nulou, ak porovnáme silu jeho kapitalizmu s tým vtedajšieho Anglicka; rovnako tak Japonsko v porovnaní s Ruskom. Je teda „mysliteľné“, že by pomer síl medzi imperialistickými štátmi zostal po nejakých desiatich alebo dvadsiatich rokoch nezmenený? Niet o tom debaty.”
V prvom rade, v Číne dominujú veľké monopoly. Ich spoločnosti sú obrovské, ovládajú veľké percento celkovej ekonomiky, čo sa reflektuje aj do svetovej ekonomiky.
Len pre predstavu: celkovo vo Forbes 500 figuruje 135 čínskych firiem. Je to zoznam najväčších spoločností sveta. Rok 2023 je piaty po sebe, kedy čínske spoločnosti boli na vrchole rebríčka. USA ich tam má 136, Japonsko 41. Takže Čína má viac-menej rovnaký počet veľkých spoločností ako USA.
Okrem toho, ekonomiku tejto mohutnej krajiny ovláda finančný sektor. Finančný kapitál je zlúčený s priemyselným kapitálom. Táto vlastnosť je v Číne badateľná. Existujú rôzne spôsoby ako merať jeho veľkosť: hodnota vkladov, kapitalizácie, počet zamestnancov... Vyberme si jednu: Čína vlastní štyri najväčšie banky na svete: Industrial Commercial Bank of China, China Construction Bank, Bank of China a Agricultural Bank of China. Toto sú štyri najväčšie banky na svete a zohrávajú veľkú úlohu v národnej, ale aj ekonomike.
Je síce pravda, že všetky tieto banky sú vo vlastníctve štátu. V dôsledku spôsobu, akým sa v Číne rozvinul kapitalizmus, má aj veľký sektor „tieňového bankovníctva“, t.j. nebankový finančný sektor, ako burzy, rôzne fondy, atď. Ten, podľa oficiálnej správy z roku 2019, predstavoval 86% HDP, čo je 12 biliónov USD.
Čína tiež už nejaký čas exportuje svoj kapitál. Ak sa pozriete na graf exportov čínskeho kapitálu, tak vidíme, že rastie a rastie už od roku 2005 a vo väčšom množstve po roku 2010. Samozrejme, dva, tri roky dozadu sa udiali isté veci ako napríklad pandémia COVID-19 a lockdowny. To poznačilo, medzi iným, svetové dodávateľské reťazce. Toto narušilo vzostupný ráz exportu. Každopádne, krivka iba stúpala. Vývoz zahraničných investícií Číny po roku 2000 začal rásť. Ročný tok priamych zahraničných investícií vyskočil z 2,7 miliardy USD v roku 2002 na 200 miliárd USD v roku 2016. To je stonásobok v priebehu 15 rokov.
Graf: CATI
Vezmime si ďalšie štatistiky z top 10 krajín a regiónov sveta týkajúcich sa priamych zahraničných investícií a obchodu za rok 2015. Zdrojom je čínske ministerstvo obchodu.
Z hľadiska priamych zahraničných investícií USA viedli, s 23% podielom na celosvetovom podiele priamych zahraničných investícií. Čína bola na ôsmom mieste len s 4,4%. Hong Kong, ktorý sa počíta samostatne, bol však štvrtý, s 5,9%. Čo sa týka toku, čiže peniaz, ktorý plynie z krajiny formou priamej zahraničnej investície, bola USA číslo 1 s podielom 20%. Čína mala polovičnú hodnotu, a Hong Kong 3,7%. Mnoho čínskych súkromných spoločností je tiež registrovaných v Singapure, odkiaľ ďalej investujú. Časť zo singapurských investícii je teda čínskych.
Samozrejme, téma zahraničných investícií je celkom mätúca a zavádzajúca. Časť z týchto peňazí je ukrytá v daňových rajoch na Kajmanských ostrovoch, na Seycheloch alebo inde. Dosť veľa z týchto peňazí tak či onak ide do priamych zahraničných investícií, fúzii firiem a akvizícií. Môžeme vidieť, ako Čína veľmi silne propaguje investície čínskych spoločností do nákupov a investovania v zahraničných krajinách.
Výdavky Číny na zahraničnú pomoc (to je ďalšia forma imperializmu, pretože vieme, že zahraničná pomoc nie je v skutočnosti pomoc. Ide o získanie politického vplyvu, aby boli krajiny ešte závislejšie od “darcovskej” krajiny, a pod.) boli veľmi nízke, ale čoraz viac rastú. Vzrástli zo 600 miliónov USD (2003) na 2,3 miliardy USD v roku 2016. V rámci zahraničnej pomoci toto radí Čínu medzi stredne veľké kapitalistické krajiny, ako je napríklad Belgicko alebo Austrália.
Nakoniec musíme zhodnotiť rozdelenie sveta medzi hlavné imperialistické mocnosti, pričom Čína patrí jednoznačne medzi takéto krajiny. Možno ste už počuli o projekte Jeden pás, jedna cesta, tiež známa ako Nová hodvábna cesta. Aký je zmysel tohto projektu?
Čína míňa množstvo zdrojov na ochranu lodných a obchodných trás pre svoje exportné komodity, obchodné cesty a tiež na zabezpečenie zdrojov energie a surovín pre svoj priemysel. Ponúka tiež menším krajinám možnosť priamych investícií do ich infraštruktúry. Tým si pripútava celý rad krajín do oblasti svojho vplyvu exportom kapitálu, investíciami, atď.
Toto vedie Čínu do otvoreného konfliktu s USA. Existuje veľmi veľa rozličných foriem obchodnej vojny medzi, ktorá začala v období Trumpovho prezidentovania a pokračuje do dnešných dní.
Nie je to stranícka politika republikánov alebo demokratov, je to kapitalistická politika celej vládnucej triedy Spojených štátov. Videli sme mnoho takých prípadov medzi týmito mocnosťami. Napríklad: Spojené štáty veľmi silne lobovali v Británii, aby nedovolila spoločnosti Huawei vybudovať infraštruktúru 5G. A to preto, že Huawei, ktorý si mnohí predstavujú len ako výrobcu lacných mobilných telefónov, je jedným z hlavných hráčov vo výstavbe 5G infraštruktúry na svete.
Ide o veľmi prudký vývoj technológií, v čom Čína dominuje. Spojené štáty veľmi tvrdo lobujú v Brazílii, aby čínskemu Huawei nepovolili vstup na brazílske trhy. Kanada dokonca zatkla niekoľkých úradníkov Huawei. Nemalo to nič spoločné so špionážou ani s odpočúvaním cez ich telefóny. Možno aj hej, ale ide hlavne o spor medzi rozličnými kapitalistickými spoločnosťami.
To, okrem iného, dokazuje aj ďalšiu vec. Pred 20 rokmi ľudia na vrchole tvrdili, že imperializmus už neexistuje, že to čo máme, je „Impérium“: jeden svetový konglomerát spoločností, ktoré vládnu všetkému bez žiadneho vzťahu k národným štátom. Nie, imperializmus existuje a je rozdelený medzi súperiace imperialistické mocnosti. Čína bráni záujmy Huawei, Spojené štáty Boeingu a Európska únia Airbusu na svetovom trhu všetkými možnými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii.
To, ako sme si povedali, privádza Čínu do konfliktu so Spojenými štátmi. To je veľmi citeľné a tento konflikt sa prejavuje v mnohých, rôznych oblastiach. V súčasnosti Čína nepoužíva vojenskú silu na ochranu svojich imperialistických záujmov... no, aspoň zatiaľ. A to láka niektorých ľudí povedať: "ale čínske investície v Afrike sú priateľské investície. Nie sú ako západní imperialisti, ktorí robia vojenské prevraty a posielali tam zbrane, atď." Áno, je síce pravda, že vojenské prostriedky ešte neboli použité. To však neznamená, že čínske investície majú iný charakter ako tie z iných krajín.
Čína nevyužíva vojenskú silu na uplatňovanie svojich imperialistických záujmov v zahraničí, pretože nie je zatiaľ dostatočne silná. Čína je, z vojenského hľadiska, stále oveľa slabšia ako Spojené štáty, aj keď USA v mnohých oblastiach dobieha. USA si buduje svoju vojenskú silu po celom svete veľmi dlho. Čína zatiaľ využíva hlavne financie a diplomaciu.
Treba však spomenúť, že Číňania si už vybudovali jednu vojenskú základňu v Džibutsku. Džibutsko je kľúčovým bodom pre medzinárodný obchod, pretože sa nachádza pri ústí Červeného mora. A niekoľko prístavov, ktoré sa stavajú alebo boli postavené prostredníctvom projektu Jeden pás, jedna cesta, majú potenciálne dvojaké, vojensko-civilné využitie.
Môže to byť americká propaganda ale tiež to v pohode môže byť pravda. Typický model čínskych priamych zahraničných investícií v rôznych krajinách môže vyzerať nejak takto: čínska štátna banka požičia peniaze krajine A; krajina A potom použije tieto peniaze na realizáciu niektorých veľkých projektov ako priehrada, vodná elektráreň, železnica, prístav atď. O tento projekt sa potom zvyčajne postarajú súkromné čínske spoločnosti. Tieto čínske spoločnosti potom prevádzkujú tento projekt, napríklad čínska železničná spoločnosť prevádzkuje železnicu. A potom, výmenou za túto investíciu, ktorá má formu pôžičky, sa táto krajina zadlží voči Číne. Aby daná krajina splatila svoj dlh, tak Číne poskytne práva ťažiť nerasty alebo iné prírodné zdroje; získava dominanciu nad obchodom so sójovými bôbmi alebo mäsom alebo získa nejakú inú úľavu. A tieto projekty sú prepojené úplnou náhodou so železnicami a prístavmi, z ktorých sa tieto komodity prevážajú do Číny.
Daná krajina často nezvláda splácať tieto dlhy. Tieto projekty sú držané ako zábezpeka, čiže Číňania nad nimi môžu prevziať plnú kontrolu v prípade nesplnenia podmienok dlhov. Infraštruktúra, ktorú vybudovali, je teda prepísaná na nich. Toto všetko akumuluje dlh, vytvára politickú páku a vzťah, ktorý sa dá opísať len ako vzťah imperialistickej krajiny s utláčanou krajinou.
Obrázok: Verejná doména
Toto sa deje všade. Deje sa to v celej Afrike, Latinskej Amerike a v mnohých ázijských krajinách. Môžeme si uviesť pár príkladov:
Čína po celom svete rozbehla sériu investícií do prístavov, ktoré ležia na kľúčových námorných trasách. Ak sa pozriete na mapu, tak budete prekvapení!
Čína teraz ovláda alebo ešte len buduje na viacerých hlavných námorných trasách naprieč celým svetom: Melacký prieliv, Malajzia, Singapur, Indonézia a Srí Lanka. Potom máme prístav Gwadar, ktorý si Číňania postavili v Pakistane. Tým si vytvorili spojový bod k pozemnej obchodnej ceste prechádzajúcu cez Strednú Áziu, ktorá obchádzajú Indiu, tradičného nepriateľa Číny. Z Gwadaru teda prejdeme do Džibuti, prístavu, ktorý sme už spomínali a ktorý postavila a vlastní čínska spoločnosť. Potom na druhej strane Červeného mora je prístav Aden, do ktorého Číňania taktiež zainvestovali.
V Stredozemnom mori sú prístavy v Egypte, pri ústí Suezského prieplavu prístav Haifa v Izraeli. Potom prístav Pireus v Grécku, ktorý je v úplnom vlastníctve čínskej spoločnosti Cosco. Odtiaľ sa čínske lode dostanú do prístavov na severe Talianska, do prístavu vo Valencii, do prístavu v Alžíri, do prístavov v Maroku, do viacerých prístavov vo Francúzsku, v Belgicku a do Rotterdamu (ktorý je jedným z najväčších prístavov na svete). A dohodlo sa, že čínske investície budú prúdiť aj do prístavu v Hamburgu.
Pred vojnou na Ukrajine Čína investovala aj do prístavov Odesa a Mykolajiv, ktoré však v súčasnosti nie sú príliš užitočné. Ale je vidno, že aj o ukrajinské trhy mali záujem.
Čo sa týka Tichého oceánu, Čína investuje do prístavov Los Angeles a Seattle, dvoch z najväčších prístavov na jeho pobreží. Taktiež buduje prístav v Chancay v Peru, čím sa skráti tranzit obchodných lodí medzi Čínou a Južnou Amerikou o päť až desať dní.
Krásne vidno, o čo sa snažia. Chcú si zaistiť lodné a obchodné trasy. Nič zvláštne pre imperialistickú krajinu, ktorá si chce zabezpečiť svoje záujmy. Žiadne "zlo, sprisahanie a manipulácie", o ktorých počujeme škrekoty.
Uveďme si ďalší príklad. V Zambii majú Číňania právo na ťažbu medi. Preto vybudovali a zrekonštruovali jednu železničnú trať, ktorá spája bane v tejto vnútrozemskej africkej krajine s prístavom Dar es Salaam v Tanzánii. Tá je v dôsledku voči nim hlboko zadlžená.
Stredná Afrika je v súčasnosti kľúčovým regiónom svetovej ekonomiky z hľadiska nerastných surovín. Najmä teda Kongo, kde sa ťaží, medzi iným, veľa kobaltu. Je to kľúčový kov v najmodernejších technológiách. A hádajte čo: Číňania budujú kopu železníc, ktoré majú za úlohu spojiť pobrežie Indického oceánu s Kongom. Cieľom je poskytnúť rýchly prevoz týchto surovín z afrických oblastí, ako napr. trate z Nairobi do Mombasy, z Addis Abeba a pod.
Ekvádor je značne zadlžený voči Číne, rovnako ako Srí Lanka, Tanzánia atď.
Rovnaká vec sa teraz deje v celej Južnej Amerike. Asi pred dvoma rokmi sa Čína stala hlavným obchodným partnerom v celej Južnej Amerike. To je z hľadiska záujmov amerického imperializmu dosť problematické. Takmer pred 200 rokmi bola vyhlásená Monroeova doktrína, ktorá hovorí: „Amerika pre Američanov“ To v podstate znamená, že celá Amerika má byť voľným pôsobiskom pre americký imperializmus a žiadne iné imperialistické mocnosti tam nebudú mať slovo. Zrazu tam máme Čínu, ktorá je hlavným obchodným partnerom celej Južnej Ameriky, najmä krajín ako je Čile, Argentína, Ekvádor, Peru, Brazília a Bolívia.
Ako medzi nimi tento obchod vyzerá? Čína nakupuje suroviny - meď, hovädzie mäso, bravčové mäso, ropu, plyn, lítium, sójové bôby (ktoré, mimochodom, prispievajú k odlesňovaniu celých oblastí Južnej Ameriky). Na oplátku im predáva vyrobený tovar - stroje, dopravné mechanizmy, chemikálie, čo sú ich hlavné vývozné položky. Ďalej vykupujú infraštruktúru elektrických sietí vo viacerých štátoch Brazílie, spolu s dvomi fabrikami na elektrické vozidlá, predtým vo vlastníctve Mercedesu a Fordu.
Mimochodom, najväčším svetovým výrobcom elektrických vozidiel je práve čínsky BYD. Aj keď čísla sú trochu rozmazané, pretože BYD vyrába aj čisto elektrické, aj hybridné vozidlá, zatiaľ čo Tesla, ktorá je hlavným konkurentom, vyrába čisto iba elektromobily [pozn.: odkedy táto prednáška odznela, BYD prekonal Teslu ako najväčšieho svetového výrobcu čisto elektrických vozidiel].
Myslím si, že všetky tieto fakty a čísla dokazujú, že Čína je imperialistickou krajinou. Niektorí ľudia hovoria, že jej pôsobenie vo svetovej ekonomike je pozitívne, ba dokonca progresívne. Tvrdia, že konečne dosiahneme multipolárny svet, ktorý bude oslobodený od hrozného amerického imperializmu. Podľa týchto ľudí je to pozitívny vývoj pre národy, najmä pre tie pod jarmom neokolonializmu, lebo po novom majú slobodný priestor na rozvoj.
Tento názor je však úplne nesprávny. Robotníckej triede, či už vo vyspelých a bohatých krajinách alebo v podrobených krajinách, je jedno či o osude sveta rozhoduje jeden imperialista alebo viacerí. V žiadnom prípade sa nezlepšia životné podmienky robotníkov a chudobných roľníkov v utláčaných národoch. Multipolarita značí len jediné - že bude zúriť ešte viac konfliktov.
Svetový proletariát musí bojovať proti všetkým imperialistickým mocnostiam, nie za to, aby si rôzne imperialistické mocnosti boli navzájom rovné. Je však pravda, že niektoré krajiny sa pokúšajú využiť vzostup Číny, aby zmiernili poddanosť voči USA.
Celý rad krajín, ktoré boli v minulosti veľmi blízkymi spojencami Spojených štátov… teda v podstate bábkami USA, ako napríklad Turecko, Saudská Arábia alebo Brazília, sa snažia hrať nezávislejšiu úlohu vo svetovej politike. To však neznamená, že Saudská Arábia v budúcnosti preruší svoje spojenectvo s USA úplne. Nie, iba snažia sa využiť vzostup Číny proti Spojeným štátom, aby si vydobyli lepšiu pozíciu. To však v absolútne žiadnom prípade nie je výhodné pre saudskoarabských robotníkov, ktorí sú stále pod jarmom polofeudálnej, reakčnej monarchie. Mnohí z nich sú zahraniční prisťahovalci pracujúci v podmienkach, kde nemajú žiadne práva, majú veľmi nízke mzdy a sú neskutočne vykorisťovaní. Ale v kontexte vojny na Ukrajine je úplne jasné, že sa Saudi prikláňajú k Rusku, pretože chcú udržať vysokú cenu ropy.
Vzťah medzi USA a Saudskou Arábiou má ďalšie špecifiká. Minulý rok Saudská Arábia a Irán uzatvorili mierovú dohodu, ktorú sprostredkovala Čína. To znamená, že USA na Blízkom nemá také dominantné postavenie, ako tomu bolo kedysi. Podobne to bolo aj s vojnou v Sýrii.
Nesmieme ale zabúdať na to, že vzostup Číny má svoje hranice. Rastie a mocnie, ale nehovoríme, že niekedy určite predbehne Spojené štáty a stane sa hlavnou imperialistickou veľmocou vo svete. Tento proces má určité hranice, ktoré, podľa mňa, čínska ekonomika už viac-menej dosiahla.
Čínska ekonomika dlhé roky investuje do hrubej tvorby kapitálu, t.j. stavebných strojov, tovární, priemyslu. Teraz čelí klasickej kapitalistickej kríze nadvýroby. Vyrába príliš veľa ocele, príliš veľa áut a príliš veľa všetkého, čo nemôžu nikde predať. Je to klasická kríza kapitalizmu.
Môžeme to definovať aj ako krízu klesajúcej miery zisku. Ten istý objem investícií do strojov, priemyslu a technológií už negeneruje taký rast HDP, ako tomu bolo v minulosti. Čína stále rastie, no určite nie takým tempom ako kedysi.
Ďalší problém: čínska a americká ekonomika sú extrémne prepojené. Existujú americké spoločnosti, ktoré nechcú obchodnú vojnu medzi USA a Čínou. Napríklad Foxconn vybudoval v Číne obrovský priemyselný podnik, ktorý montuje väčšinu telefónov Apple. Ten, ako všetci dobre vieme, sa tu hojne predáva.
Obrázok: 李 季霖, Flickr
Z času na čas môžeme vidieť západných kapitalistických lídrov ako chodia do Číny na obchodné konferencie, v snahe obnoviť normálne diplomatické vzťahy.
USA ako svetová imperialistická veľmoc číslo jeden upadá, avšak tento pokles je stále iba relatívnym poklesom. Ľudia si občas povedia: „Ach, Čína už predbehla USA, alebo ich čoskoro predbehne“. Čína má oveľa väčšiu populáciu ako USA. Napriek tomu je však celková produktivita práce v Spojených štátoch stále oveľa vyššia ako v Číne, pričom Čína je veľmi nerovnomerná krajina. Je veľký rozdiel medzi pobrežnými oblasťami, kde je kapitalizmus najrozvinutejší, a medzi vnútrozemím, ktoré stále zaostávajú.
Pokiaľ ide o vojenskú silu, tak USA je stále o dosť popredu. Aby sme uviedli príklad: Čína má iba dve lietadlové lode a Spojené štáty majú 11, teda 5-krát viac. A v mnohých ďalších oblastiach je to podobné.
Aj keď politická situácia zjavne vedie k zostreniu napätia a väčšiemu potenciálu pre regionálne vojny, tak to neznamená, že Čína v blízkej dobe skutočne predbehne USA. Brzdia ju jej vlastné limity.
A aký je postoj komunistov vo vzťahu k tejto situácii? Pozícia komunistov je nasledovná: hlavný nepriateľ je doma. Naším hlavným nepriateľom nie je Čína. Je ním vládnuca trieda v krajine, kde žijeme a pracujeme. A našimi spojencami sú robotníci celého sveta, vrátane pracujúcich v Číne.
To nás vedie k zaujímavému bodu: rozvoj kapitalizmu v Číne vytvorili veľmi silnú a mocnú robotnícku triedu, ktorá nemá takmer žiadne tradície a skúsenosti boja. Áno, v poslednej dobe došlo k mnohým štrajkom, povstaniam a výbuchom, ale čínska robotnícka trieda nemá vybudovanú tradíciu reformistických strán a odborov. Je to veľmi mladá robotnícka trieda. Mnohí z nich sú migrantmi z vidieka, ktorí pracujú v podmienkach najkrutejšieho vykorisťovania.
Vidíme paralely medzi tým, čo sa stalo v Rusku v roku 1917, alebo čo sa stalo v Španielsku v roku 1970, alebo v Brazílii v roku 1980. Prvá generácia robotníckej triedy v podmienkach diktatúry, kde neexistujú legálne odbory a politická platforma, kde sú podmienky obrovského vykorisťovania. Situácia sa môže za krátky čas radikálne zmeniť. K čomu to viedlo? K revolučnému výbuchu.
To sa s istotou udeje v Číne. Našou úlohou ako komunisti je spojiť sa s čínskou robotníckou triedou a spoločne bojovať za zvrhnutie imperializmu a kapitalizmu na celom svete. My neoslavujeme a ani sa netešíme, že svet bude viac “multipolárny”. Ide nám o posilnenie triedneho vedomia, aby sme odhodlane bojovali proti kapitalizmu a imperializmu, ktoré sú hlavným zdrojom vojen a vykorisťovania! Bojujeme proti systému, ktorý už je prežitkom a dávno ukončil svoju pokrokovú fázu, ktorú možno v minulosti prežíval.