Tézy [ktoré Zetkin písala] musia silne zdôrazňovať, že skutočná emancipácia žien nie je možná inak ako prostredníctvom komunizmu. Musíte klásť dôraz na neprerušiteľné spojenie medzi ľudským a spoločenským postavením ženy a súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov. To vytvorí silnú, nevykoreniteľnú líniu proti buržoáznemu hnutiu za „emancipáciu žien“. To nám tiež poskytne základ pre skúmanie ženskej otázky ako súčasť sociálnej otázky robotníckej triedy a jej pevné spojenie s proletárskym triednym bojom a revolúciou.
Samotné komunistické hnutie žien musí byť masovým hnutím, súčasťou všeobecných masových hnutí; a nielen proletárov, ale všetkých vykorisťovaných a utláčaných, všetkých obetí kapitalizmu alebo dominantnej triedy. V tom spočíva aj význam ženského hnutia pre triedny boj proletariátu a jeho historické poslanie, vytvorenie komunistickej spoločnosti. Môžeme byť právom hrdí, že v našej strane, v Kominterne, máme kvet revolučného ženstva. Ale to nie je rozhodujúce, pre náš boj a najmä pre komunistickú rekonštrukciu spoločnosti musíme získať milióny pracujúcich žien v mestách a na vidieku. Bez žien nemôže existovať skutočné masové hnutie. “Naše organizačné myšlienky odvodzujeme z našich ideologických koncepcií. Nechceme žiadne samostatné organizácie komunistických žien! Komunistka patrí k členom strany, rovnako ako komunista. Obaja majú rovnaké práva a aj povinnosti. Vo výsledku nemôže existovať žiaden rozdiel v ich názoroch. Nesmieme však zatvárať oči pred faktami. Strana musí mať orgány, pracovné skupiny, komisie, výbory, sekcie alebo akokoľvek inak nazvané, s osobitným cieľom prebudiť široké masy žien, dostať ich do kontaktu so stranou a udržať ich pod jej vplyvom. To si prirodzene vyžaduje, aby sme pokračovali v systematickej práci medzi ženami. Prebudené ženy musíme poučiť, získať pre proletársky triedny boj pod vedením komunistickej strany a vyzbrojiť ich pre to. Keď to hovorím, mám na mysli nielen proletárske ženy, či už pracujúce v mlynoch alebo v domácnosti. Mám na mysli aj roľníčky a ženy z rôznych vrstiev nižšej strednej triedy. Aj oni sú obeťami kapitalizmu a viac ako kedykoľvek predtým (od vojny).
Nezáujem o politiku a inak anti-sociálna a zaostalá psychológia týchto más žien, úzky rozsah ich aktivít a celý spôsob ich života sú nepopierateľnými faktami. Bolo by hlúpe ich ignorovať, absolútna hlúposť. Musíme mať medzi nimi svoje vlastné skupiny, špeciálne metódy agitácie a špeciálne formy organizácie. Toto nie je buržoázny „feminizmus“; je to praktická revolučná výhoda.“
Povedala som Leninovi, že jeho argumenty sú pre mňa cenným povzbudením. Mnoho súdruhov, aj veľmi dobrých, sa vehementne postavilo proti tomu, aby strana vytvorila špeciálne skupiny pre plánovanú prácu medzi ženami. Odsúdili to ako návrat k notoricky známemu hnutiu „emancipácia žien“, k sociálno-demokratickým tradíciám. Tvrdili, že odkedy komunistické strany dali rovnosť ženám aby mohli vykonávať prácu bez rozdielu medzi všetkými pracujúcimi ľuďmi vo všeobecnosti.
Prístup k mužom a ženám by mal byť rovnaký.
Akýkoľvek pokus zvážiť okolnosti, ktoré Lenin zaznamenal v súvislosti s agitáciou a organizáciou, by zástancovia tohto názoru označili za oportunizmus, za zrieknutie sa a zradu základných princípov.
"Nie je to nové a nepresvedčivé," povedal Lenin.
„Nedovoľte, aby vás to zmiatlo. Prečo nie je nikde v strane toľko žien ako mužov, dokonca ani v sovietskom Rusku? Prečo je počet žien v odboroch taký nízky? Tieto fakty dávajú podnet na zamyslenie. Popieranie osobitných skupín, ktoré sú nevyhnutné pre prácu medzi masami žien, je súčasťou veľmi zásadového, veľmi radikálneho postoja našich drahých priateľov z Komunistickej strany pracujúcich.
Zastávajú názor, že by mala existovať iba jedna forma organizácie, odborová organizácia. Viem o tom svoje. Mnoho revolučne zmýšľajúcich, ale zmätených, ľudí sa odvoláva na princípy vždy, keď im chýba porozumenie, t. j. vždy, keď myseľ odmietne pochopiť zjavné fakty, ktorým by sa malo venovať pozornosť. Ako sa takíto strážcovia „čistoty princípov“ vyrovnávajú s historickými nevyhnutnosťami našej revolučnej politiky? Všetky ich reči sa zrútia tvárou v tvár neúprosným nevyhnutnostiam. Nemôžeme vykonávať diktatúru proletariátu bez toho, aby sme na našej strane nemali milióny žien. Bez nich sa ani nemôžeme zapojiť do komunistickej výstavby. Musíme nájsť spôsob, ako sa k nim dostať. Musíme študovať a hľadať, aby sme našli túto cestu. „Preto je úplne správne, že predkladáme požiadavky v prospech žien. Toto nie je minimálny program, ani program reforiem v sociálno-demokratickom zmysle, v zmysle druhej internacionály. Neznamená to, že veríme, že buržoázia a jej štát budú trvať večne alebo dokonca dlho. Nejde ani o snahu spacifikovať masy žien reformami a odviesť ich z cesty revolučného boja. Nie je to nič také a ani žiadny reformný humbug. Naše požiadavky sú len praktickými závermi, ktoré sme vyvodili z plačúcich potrieb a hanebných ponížení, ktoré musí slabá a neprivilegovaná žena znášať v buržoáznom systéme. Dávame tým najavo, že sme si vedomí týchto potrieb a útlaku žien, že sme si vedomí privilegovaného postavenia mužov a že nenávidíme áno, nenávidíme a chceme odstrániť všetko, čo utláča a obťažuje pracujúce ženy, manželka robotníka, roľníka žena, manželka malého muža a dokonca v mnohých ohľadoch žena z majetných vrstiev. Práva a sociálne opatrenia, ktoré požadujeme od buržoáznej spoločnosti pre ženy, sú dôkazom toho, že rozumieme postaveniu a záujmom žien a že ich berieme na vedomie v čase proletárskej diktatúry. Prirodzene nie ako uspávajúci a povýšeneckí reformisti. Nie, v žiadnom prípade. Ale ako revolucionári, ktorí vyzývajú ženy, aby sa ako rovnocenné zapojili do rekonštrukcie ekonomiky a ideologickej nadstavby”.
Uistila som Lenina, že som toho istého názoru, ale že mu bude nepochybne oponované. Neisté a bojazlivé mysle by to odmietli ako podozrivý oportunizmus. Nedá sa poprieť ani to, že naše súčasné požiadavky na ženy môžu byť nesprávne pochopené a podané.
"Čo z toho?" zvolal Lenin trochu nahnevane.
„Toto riziko existuje vo všetkom, čo hovoríme a robíme. Ak necháme strach z toho, aby nám zabránil robiť to, čo je vhodné a potrebné, môžeme sa tiež zmeniť na indických štylistov. Nesmieme sa pohnúť, v žiadnom prípade sa nesmieme pohnúť, inak sa zrútime zo vznešeného piliera našich zásad! V našom prípade nejde len o to, čo požadujeme, ale aj o to, ako požadujeme. Verím, že som to vyjadril dostatočne jasne. Je logické, že v našej propagande nesmieme robiť fetiš z našich požiadaviek na ženy. Nie, teraz musíme bojovať za tieto a teraz za iné požiadavky, v závislosti od existujúcich podmienok, a samozrejme vždy v spojení so všeobecnými záujmami proletariátu.
Každá hádka tohto druhu nás privedie do sporu s úctyhodnou buržoáznou klikou a jej nemenej váženými reformistickými lokajmi. To ich núti buď bojovať pod naším vedením, čo nechcú, alebo odhodiť svoje prestrojenie. Boj nás teda od nich ohradzuje a ukazuje našu komunistickú tvár. Získava nám dôveru masy žien, ktoré sa cítia vykorisťované, zotročené a drvené nadvládou muža, mocou ich zamestnávateľov a buržoáznou spoločnosťou ako celok.
Všetkými zradené a opustené pracujúce ženy si uvedomujú, že musia bojovať spolu s nami. Musím priznať alebo vás prinútiť priznať, že boj za práva žien musí byť spojený aj s naším hlavným cieľom, ktorým je dobytie moci a nastolenie diktatúry proletariátu? V súčasnosti je to a aj naďalej bude naša alfa a omega. Je to jasné, úplne jasné. Ale široké masy pracujúcich žien sa nebudú cítiť neodolateľne priťahované k boju o štátnu moc, ak budeme napĺňať len túto jednu požiadavku, aj keď to môže trúbiť na trúby v Jerichu. Nie, tisíckrát nie! Našu výzvu musíme politicky spojiť v mysliach ženských más s utrpením, potrebami a želaniami pracujúcich žien. Všetci by mali vedieť, čo pre nich bude znamenať proletárska diktatúra, úplná rovnosť práv s ľuďmi, zákonná aj praktická, v rodine, štáte a v spoločnosti, a že to znamená aj zničenie moci buržoázie“.
Napísala Clara Zetkin (1917)
Preložil súdruh Adam Lazarov