Podľa médií vlastnených bohatými oligarchami vo svete roku 2024 nastanú historické zmeny, kedy až 2 miliardy ľudí môžu rozhodnúť o chode svojich krajín, vrátane Slovenska. Aké úžasné! Buržoázna sloboda a demokracia prináša Slovákom možnosť zvoliť si opäť po štyroch rokoch ich obľúbené menšie zlo.
Predčasné parlamentné voľby - hľadanie cesty von
Za posledných 6 rokov sa na Slovensku vystriedalo 6 vlád. Pripisovať takýto výkon individuálnym politikom či stranám znamená robiť z nich polobožských nadľudí. Vskutku, celé 4 roky vládlo v histórii ponovembrového Slovenska iba 5 vlád: tretia Mečiarova, obe Dzurindove a prvá a druhá Ficova. Je to symptóm hlboko zhnitého a chorého systému.
Na začiatku 2020 bola, ako následok mnohých politických kríz, zvolená štvorkoalícia na čele s OĽaNO (dnes Slovensko). Vyhrala vďaka anti-korupčnej kampani, s ktorou sú spájané Ficove vlády. Chcieť zničiť korupciu pod kapitalizmom, systém založený na nekonečnom profite maličkého zlomku populácie, je však naivný sen, nad ktorým sa môžeme iba zasmiať. Ledva čo Matovičova vláda oslávila svoj prvý rok, tak padla. Nesplnila svoje grandiózne sľuby a nezvládla pandémiu, keďže za každej okolnosti treba zachrániť profit kapitalistov a až potom ľudské životy (ak vôbec). Nahradila ju Hegerova vláda, ktorá bola o dva roky roztrhaná stratou dôvery u jej pánov kapitalistov a bankárov, politickými intrigami, a zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou. Prezidentka Čaputová dosadila nezvolenú vládu “expertov”, ktorí mali pilotovať krajinu do predčasných volieb 30. septembra 2023. Tí, samozrejme, iba pokračovali v snahách zachovať poriadok a status quo.
Po všetkom tomto chaose bola zvolená štvrtá Ficova vláda. Sociálna demokracia je na Slovensku maximálne zdiskreditovaná ako banda mafiánov, lupičov, bývalých krvilačných komunistov, atď. Napriek všetkému vďaka kampani pomoci s hypotékami, proti vojenskej pomoci Ukrajine, zavedeniu 13. dôchodkov, anti-systémovej rétorike, a pod. si zaistili (krehkú) parlamentnú väčšinu.
Obe tieto voľby majú jednu spoločnú tému: túžba po zmene, hľadanie cesty von z biedneho stavu krajiny. Vidíme jasnú obavu o základný chod inštitúcii a dodržiavanie ľudských práv či obavy o každodenný chlieb, o bývanie, o prácu. Niekto dá dôveru liberálom, iní zase smerákom či starým, plesnivým nacionalistom. No jedno je isté: každý pociťuje krízu kapitalizmu.
Pod súkromným vlastníctvom a tržnou ekonomikou sa nevyrába, ak vlastník neťahá z výroby profit. Kapitalisti musia neustále vyrábať viac a efektívnejšie, ináč budú vytlačení z trhu konkurenciou. Toto má za následok klesajúcu mieru profitu, ktorú Marx popísal tak dávno. Dnes sme na Západe radi, ak máme ročný rast HDP 1,5%. Inými slovami, kríza nadvýroby je u nás tak extrémna, že sa v najlepšom prípade ledva držíme nad vodou.
Keď sa nikam neposúva materiálna základňa spoločnosti, upadá aj všetko ostatné. Politici nemajú čo ponúknuť, tak nasľubujú hory-doly, len aby nevyhnutne zradili, šíria nenávisť, len aby si naškrábali pár preferencii. Kultúra upadá, lebo ľudia vidia iba krízu, škrtá sa viac a viac, len aby buržoázia nepresťahovala výrobu do lacnejšej krajiny, a tak ďalej, a tak ďalej.
Bez rozídenia sa so systémom a zničeniu prvotného protikladu za touto krízou, t.j. súkromného vlastníctva, sa nikam neposunieme. Progresívne Slovensko a jeho spojenci sú strany otvorenej úspory, sústredenej, nepochybnej politiky pro-amerického liberálneho imperializmu.
Smer chamtivými politickými záujmami svojej vrstvy musia používať proti-systémovú rétoriku, aby si nahnali nespokojný hlas. Týmto naštrbávajú stabilitu systému, preto Fico nie je preferovaný kapitán politickej mašinérie. Napriek údajnému “sociálnemu cíteniu” je to však reakčná strana, ktorá sa musí pokloniť kríze, čo ukázala pri najnovšom konsolidačnom balíku, podporením Ukrajiny za zavretými Bruselskými dverami či potopením 13. dôchodkov. Je to práve Smer - SD, ktorý dlhé roky viedol pro-západnú politiku, viac spútal osud Slovenska s Bruselskými úradmi, nemeckými továrňami a americkými burzami. Je to práve Smer, ktorý, počas krízy 2008, namiesto toho, aby organizoval továrenské rady, organizoval štrajky a okupácie pracovísk, tak vytiahol bankárov z ich vlastných problémov. Niet divu vzhľadom na triedny charakter ich sponzorov a konexii.
Kapitalizmus vyžaduje krv a Fico sa bude opäť musieť poddať, čo sme my komunisti dávno predpovedali. Vo finálnej analýze majú s liberálmi rovnaké záujmy a fungujú pod rovnakými pravidlami, a ak by nastala situácia, kedy by sa slovenská robotnícka trieda dala do pohybu a začala bojovať za svoje práva, zahodili by za hlavu svoje rozdiely rýchlejšie ako ZSSK oznámi meškanie vlaku.
Minister financií Ladislav Kamenický (Smer) informuje o konsolidácii verejných financií. / Zdroj: TASR
Taká situácia tu však ešte nie je. Progresívne Slovensko spolu s KDH a SaS skúša autoritu koalície aj prostredníctvom protestov proti Ficovej vláde. Hlavným dôvodom mobilizácie niekoľkých tisícok je vraj to, aby protestovali proti rušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý je pod taktovkou Daniela Lipšica - bieleho koňa liberálov v súdnictve. Opozícia zároveň bojuje za takzvaný právny štát, proti čistkám ministerstva vnútra ohľadom polície (t.j. ich chcú vykonávať oni), či proti návrhu na zníženie korupčných trestov. Protivládne protesty však pomaly nadobúdajú aj druhú črtu, blížia sa prezidentské voľby. Polarizácia spoločnosti sa intenzívňuje, a medzi rečníkmi sa čoraz viac objavuje meno Ivana Korčoka, teda meno jedného z najhorúcejších kandidátov na víťazstvo v prezidentských voľbách.
23. marca sa teda uvidí, či zvíťazí človek vládnuceho Smeru a ich kamošov, alebo ich autoritu bude provokovať liberálny prezident.
Pellegrini alebo Korčok?
Po tom, ako prezidentka Zuzana Čaputová ohlásila, že nehodlá znova kandidovať v prezidentských voľbách, tak liberáli potrebujú nového kandidáta proti azda najväčšiemu favoritovi volieb Petrovi Pellegrinimu – lídrovi strany Hlas a predsedovi parlamentu. Ten je vo vládnej koalícii so Smerom SD – ktorá mu vyjadrila plnú podporu, s určitými trenicami s lídrom SNS Andreja Danka, tretím a posledným partnerom koalície.
Kandidát pre progresívcov, teda pre “slušné”, väčšinové krídlo buržoázie je Ivan Korčok. Korčok pôvodne vyletel z hniezda Smeru-SD. Počas tretej vlády Smeru pod vedením Roberta Fica si Korčoka za štátneho tajomníka vybral v roku 2015 minister zahraničia Miroslav Lajčák. Z funkcie Korčok odišiel v auguste 2018, keď ho exprezident Andrej Kiska vymenoval za veľvyslanca v USA. Ako veľvyslanec Slovensko zastupoval takisto v Nemecku, slúžil v Rade Európskej únie a aj vo Švajčiarsku. Naposledy Korčok pôsobil ako člen koaličnej strany SaS v nepopulárnej vláde Slovenskej republiky, keď mal vtedy na starosti ministerstvo zahraničných vecí SR počas vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera.
Ivan Korčok. / Fotka: Denník N
Podporu mu nepriamo vyjadrila počas leta na hudobnom festivale aj prezidentka Zuzana Čaputová. PS ho považuje za “skúseného diplomata” (čiže na slovo poslúcha amerického ambasádora). A ako jediný má podľa lídra PS Michala Šimečku šancu Pellegriniho v súboji o post prezidenta poraziť.
Prezident buržoázie
Už teraz sa javí, že Pellegrini a Korčok nebudú mať absolútne žiadny problém prejsť cez prvé kolo, ktoré sa koná 23. marca a tým pádom sú najvážnejšími kandidátmi na víťazstvo v prezidentských voľbách.
Čo však od nich očakávať? Je aspoň jeden z nich alternatívou pre slovenský proletariát? S istotou môžeme povedať, že nie. Pravda je, že v kapitalizme - ktorý sa často používa ako synonymum pre „demokraciu“ - neexistuje skutočná demokracia. Politici a buržoázne politické strany celkovo sú v konečnom dôsledku nástrojom veľkého biznisu a sú to práve kapitalisti, ktorí určujú politiku, poskytujú svojim pajácom v parlamente financie, propagandu, priestor v médiách. Vyhrá kandidát, ktorý má najlepšiu propagandu, nie ten, ktorý má najlepší program, najväčší intelekt. Za oplátku budú pretláčať prospešnú legislatívu a štátne zmluvy, udržiavať poriadok. Myslieť si inak v krajine, kde je svätý iba peniaz, je naivné. Preto v skutočnosti nekonajú v mene „zákona“, „pravdy“ alebo „spravodlivosti“, ale iba v záujme buržoázie, ktorá ich platí.
R. Fico s P. Pellegrinim (vpravo).
V praxi sa ich názory a programy nelíšia a konkrétne títo dvaja majú za sebou kariéry, kde verne slúžili americkému imperializmu a vládam, ktoré ožobračovali pracujúci ľud a udržiavali kapitalizmus.
Štát tu nebol vždy. Vznikol pred cca. 6000 rokmi, presne vtedy, kedy sa spoločnosť rozdelila do spoločenských tried. Vždy bol nástrojom násilia a nadvlády jednej triedy nad druhou; až na pár epizód za posledných 150 rokov výlučne majetných tried nad pracujúcimi. S jeho byrokraciou, stálou armádou, kultúrnymi a náboženskými inštitúciami, atď., udržiava dominanciu súkromníkov nad drvivou väčšinou spoločnosti. Toto platí aj keď nám dovolia si každé 4 roky zvoliť ich parlamentné lútky. A s búrlivým obdobím, ktoré je dnes pripravované, a ktoré sa rapídne blíži, tento fakt bude len očividnejší.
“Vláda, ktorá sa dostala pod nadvládu parlamentu – teda pod priamu kontrolu majetných tried – sa stala nielen semeniskom obrovských štátnych dlhov a drvivých daní; so svojimi neodolateľnými lákadlami pôdy, panstva a ochrany sa stal nielen arénou medzi súperiacimi frakciami a dobrodruhmi vládnucich tried; ale jeho politický charakter sa zmenil súčasne s ekonomickými zmenami spoločnosti. Rovnakým tempom, akým sa rozvíjal moderný priemysel, takým rozširoval, zintenzívňoval triedny antagonizmus medzi kapitálom a prácou, štátna moc nadobúdala čoraz viac charakter národnej moci kapitálu nad prácou, verejnej sily organizovanej na účely sociálneho zotročenia, motora triedneho despotizmu.”
- Marx, Občianska vojna vo Francúzsku
Pyramída kapitalistického systému. / Obrázok: verejná doména
Jeden „sociálny demokrat“, niekoľkí „vlastenci“ ale žiadna alternatíva pre pracujúcich
Ak sa pozrieme aj na ďalších kandidátov, vytvorí sa nám obraz pravicových živlov, z ktorých ani jeden nám však nemôže nič ponúknuť... vlastne okrem rečičiek a fráz o ich údajnom vlastenectve. Takto sa prezentujú nemnohí adepti na post hlavy štátu - hviezdy “alternatívnych” médií Štefana Harabina, Mariána Kotlebu a Róberta Šveca, ktorí sa netaja obdivom fašistického slovenského štátu, homofóbnymi a anti-migračnými názormi. Zároveň je vskutku zaujímavé, že aj Ivan Korčok hrá na nôtu spolupráce a vlastenectva aj keď u neho niet pochýb o jeho pro-západnej orientácii k EÚ a NATO - najreakčnejšie organizácie na Zemi.
Tento rastúci trend „vlastenectva“ vo svete odráža úpadok kapitalizmu, kedy sa chcú takýto ľudia vrátiť do „starých dobrých časov“, ktoré sú už však v nedohľadne. No ľudia nie sú hlúpi a vedia o zradcovstve pravicových populistov. Dokonalý príklad boli viac ako miliónové protesty z konca januára proti Alternative für Deutschland (AfD) v Nemecku, kde Nemecký proletariát preukázal zdravý triedny inštinkt proti demagógom, ktorí využívajú ostrý, radikálny jazyk na presadenie svojho.
Nie sme proti účasti vo voľbách, každopádne odmietame si vyberať medzi rýdzo reakčnými “menšími zlami”. Nemáme zatiaľ ani jedného kandidáta, ktorý by reálne mohol presadiť aj len čiastkové požiadavky pracujúcim. Ak chce Pellegrini konečne dopriať Slovenskému národu “pokoj”, ako sa vyjadril, bude bojovať proti tomuto systému, ktorý ho každých 10 rokov potopí do stoky. Má však iné plány:
„Cítim, že k tejto voľbe musím zaujať postoj ako človek, ktorý sa úprimne teší dlhodobej dôvere ľudí. Dámy a páni v súvislosti v blížiacimi sa prezidentskými voľbami sa vynára otázka, aký by nový prezident mal byť. (…) Prezident sa musí opierať o pomoc a podporu skúsených a rešpektovaných osobností. Prezident musí byť tým, komu budú ľudia dôverovať, na koho sa budú v ťažkých chvíľach spoliehať a za koho sa nebudú musieť hanbiť. Nemá a nesmie byť len prezidentom elít,“
-19. 01. 2024 pri ohlásení kandidatúry v BB
Inými slovami, keď odpraceme diplomatické rečičky, ukludňuje liberálneho voliča, že bude konať ako pilier stability pre kapitalizmus, ako jeho predchodkyňa. Nechce byť prezidentom elít? Zaujímavé, teda, že vlastnoručne predišiel politickej kríze tým, že jednu frakciu z nich vyniesol k moci. Pripomíname, že bez jeho Hlasu by toto volebné obdobie nebolo možné vytvoriť väčšinovú vládu.
Kapitalistický systém je smrteľne chorý a žiadni krikľúni ho nezachránia, vrátane „sociálneho demokrata“ Petra Pellegriniho. Tým, že jeho koaličný kolega Ľuboš Blaha zvesí vo svojej kancelárii obraz Čaputovej a dá si tam obraz Che Guevaru, tak to vôbec neznamená, že je skutočný komunista, alebo že tu zrazu máme socializmus. Ekonomika je v rukách kapitalistov a tí sa budú pokúšať sabotovať akékoľvek reformy a najmä v čase, akým je súčasnosť, keď si kapitalisti nemôžu dovoliť znížiť svoje zisky. Svetový trh a kapitalistická ekonomika sa nenechajú utlmiť zákonmi a nariadeniami. A programy reformistov, ktoré sľubujú veľa pekných vecí sa preto v upadajúcom kapitalizme nedajú uskutočniť.
V skratke - bez prosperujúceho kapitalizmu niet reforiem.
Na ceste všetkých možných kapitalistických frakcií, počítajúc do toho pravičiarov ako liberálov, konzervatívcov, sociálnych demokratov, je len porážka, skaza a pesimizmus. Pričom skutočnou pokrokovou cestou vpred je triedny boj. Práve po tejto ceste bude musieť ľudstvo kráčať. Kedy je úlohou nás komunistov rozvíjať triedne uvedomenie, zjednotiť pracujúcu triedu práve na základe triedneho boja a zároveň odhaliť mechanizmy buržoáznej “demokracie”. Musíme budovať revolučnú stranu a revolučné médiá, ktoré zmietnu týchto “anti-systémakov”, ktorí v skutočnosti sú to jediné, čo udržiava systém pri živote. Cestou von je jedine dobytie politickej moci proletariátom a následného zbavenia kontroly buržoázie nad výrobou, nad základom spoločnosti.
-Richard Briššo