Medzinárodný deň pracujúcich žien sa oslavuje od roku 1909, keď ho prvýkrát zorganizovala Socialistická strana v USA na pamiatku štrajku textilných robotníčiek v roku 1908 v New Yorku. V posledných rokoch bol tento deň zbavený svojej politickej povahy, pričom bol premenovaný tak, aby neobsahoval termín „Pracujúcich“, čím bol prinútený začleniť do tohto dňa tie, ktoré Rosa Luxemburgová nazývala „divoké ženy buržoázie, besné podporovateľky vykorisťovania a útlaku pracujúcich ľudí pre ich sociálne neužitočnú existenciu“. Dnes je Medzinárodný deň pracujúcich žien politicky zanedbanou škrupinkou toho, čo niekedy v minulosti predstavoval.
Impotentná OSN vynútila zriedenie práva pracujúcich žien, ich boj kategorizovala na rovnakú úroveň ako boj „sociálne neužitočných“ žien buržoázie. Toto skresľovanie reality dokazuje, že je potrebné zabezpečiť, aby sa o revolučnej histórii boja žien voči útlaku, pripomínaným Medzinárodným dňom pracujúcich žien, široko diskutovalo. Dnes sú práva žien znova napadané. Naše právo na bezpečné potraty a plánované rodičovstvo, dostupnosť stabilných, zmluvne dohodnutých a dobre platených pracovných miest, náš prístup k starostlivosti o deti, k jedlu, prístrešku, k bezpečnosti pred zneužívaním a útlakom, to všetko sa zmenšuje prostredníctvom šetrenia a škrtov v štátnom rozpočte, ktoré značne postihujú ženy. Pripomínanie, hodnotenie a oslavovanie úlohy žien a ich silu k zmene spoločnosti je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Dnes nás uspokojuje vládnuca trieda s buržoáznymi ženami na mocenských pozíciách, že len zastávanie týchto pozícií ženou zmení realitu miliónov žien trpiacich v kapitalizme.
Ale nie sme slepí voči nečinnosti buržoáznych žien pri moci. Nie sme slepí voči tomu, že ich zastúpenie neznamená, že rozumejú životu pracujúcej ženy, len preto, že aj ony sú ženy.
Nie sme slepí voči skutočnosti, že tieto ženy na vplyvných pozíciách pracujú pod premisou kapitalizmu, a preto nerozumejú nevyhnutnému rozbitiu inštitúcií v ktorých sedia ako predchodcovia skutočnej zmene. Od takých ako Theresa May, AmberRudd a Liz Truss nemôžeme očakávať nič iné, ako od iných konzervatívcov, bez ohľadu na pohlavie. To, že sú ženami, nijako neodlišuje ich ideológiu. To isté platí o ženách z akejkoľvek skupiny. Ak nebudú stáť na strane pracujúcich, potom nemôžeme veriť v ich schopnosti urobiť pozitívne zmeny pre ženy len preto, že aj ony sú ženami. Rovnako ako by sme sa nemali nečinne prizerať depolitizácii a odstraňovaniu významu Medzinárodného dňa pracujúcich žien, tak isto by sme nemali dovoliť, aby to isté urobili s ženským útlakom ženy buržoázne plné falošnej solidarity.
Samozrejme že nás znepokojuje zlé zaobchádzanie s našimi telami zo strany politikov, médií a trhu, aby si nás privlastnili a kontrolovali. Je to evidentné dnes, ako kedykoľvek predtým, so zhoršeným prístupom k interrupciám, najmä v USA.
Uvedomujeme si aj ďalšie problémy a útlaky ktorým ženy čelia; nižšie mzdy, nestabilné pracovné modely, zmluvy na nula hodín, slabo platená práca na čiastočný úväzok, zodpovednosť – z väčšej časti stále – za starostlivosť o deti, varenie, upratovanie a väčšinu ďalších domácich prác. Buržoázne ženy týmto bojom nečelia. Pracujúce ženy majú oveľa viac spoločného s pracujúcimi mužmi ako s buržoáznymi ženami; náš boj nie je ich bojom. Popri týchto dodatočných utláčateľských podmienkach sú pracujúce ženy stále rovnako ovplyvnené problémami, ktorým čelia muži v spoločnosti. V dôsledku toho pracujúce ženy si nemôžu dovoliť diskutovať len o problémoch útlaku, ktorému čelia ony sami, každý ďalší problém, ktorý sa týka všetkých pracujúcich, je rovnako naliehavý a rovnako špecifický pre ženy. Hoci je nevyhnutné diskutovať o naliehavých nebezpečenstvách, ktorým ženy čelia; ako je násilie páchané na ženách, nerovnosť vo vzťahoch, manželstvo a sex; tiež chceme a potrebujeme diskutovať o nerovnostiach spôsobených kapitalizmom.
Sme väčšinovou súčasťou robotníckej trieda a triedny boj je i náš boj. Nemali by sme tráviť čas teoretizovaním alebo „pretváraním“ vzťahov a skúseností medzi ženami a kapitalizmom; mali by sme tráviť čas bojom za ukončenie kapitalizmu. Umožnilo by to úplné pretvorenie spoločnosti na socialistickú, a tým aj schopnosť konečne ukončiť útlak žien vnútený triednou spoločnosťou. Súčasťou histórie Medzinárodného dňa pracujúcich žien je samozrejme februárová revolúcia v Rusku v roku 1917. Medzinárodný deň žien poznamenal začiatok tohto povstania v Rusku pred viac ako 100 rokmi, keď si ruský ľud dal za úlohu zvrhnúť cársky režim. Výňatok z Trockého Dejín ruskej revolúcie, znovu publikovaných v tejto brožúre, opisuje úlohu žien. Okrem toho článok Alexandry Kollontajeovej, Medzinárodný deň žien, podrobne skúma udalosti. Píše:
„Deň pracujúcich žien a ich bojovnosť pomáha zvyšovať vedomie a organizáciu proletárskych žien. A to znamená, že jeho príspevok je nevyhnutný pre úspech tých, ktorí bojujú za lepšiu budúcnosť robotníckej triedy.“
Jej odkaz je jasný: revolúcia nemôže uspieť bez boja za práva žien. Nebolo to jediné revolučné povstanie v dejinách, ktoré začalo činnosťou žien, ktoré mali plné zuby státia v rade na malé množstvo nekvalitného chleba a zúfalo túžili po zmene. V tejto zbierke je znovu publikovaný článok, ktorý podrobne opisuje hrdinské úsilie žien v Parížskej komúne. Ženy majú za sebou bohatú históriu priamych akcií, zaujatia postoja a boja za práva pracujúcich. To je to, čo by sme mali oslavovať. Mať ženy v mocenských pozíciách s klamlivým závojom právnej rovnosti nestačí. Nemôžeme odpočívať a nemôžeme spomaliť v boji za emancipáciu všetkých žien. Alexandra Kollontaj poukazuje presne na toto, spochybňuje účel rodovej rovnosti v zákone, ak sa nezrealizuje rovnosť v skutočnosti, v každodenných situáciách, v mzdách a v spôsobe, akým sa ľudia k sebe navzájom správajú. V tejto situácii sa dnes nachádzame; v Spojenom kráľovstve máme v zákone rodovú rovnosť, ale v skutočnosti rodovú rovnosť nemáme. Máme ženy v moci, ale naše práva sú pod útokom. Je jasné, že tieto dva body nie sú odpoveďou na problémy, ktorým čelí robotnícka trieda. Nemôžeme začať odstraňovať misogynistické názory, kým nezabezpečíme, aby boli rovnaké príležitosti dostupné pre všetkých.
Misogénne názory vychádzajú z tisícročného historického útlaku. To zas pramenilo z vykorisťovania žien počas vzostupu triednej spoločnosti, o čom sa možno podrobne dočítať vo vynikajúcej Engelsovej knihe Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Hoci musíme naliehavo bojovať proti dôsledkom misogýnie, ktorá sa prejavuje v každodenných situáciách, je nevyhnutné pochopiť, že pokiaľ bude existovať kapitalizmus, tieto názory budú pretrvávať. Ak chceme zbaviť našu spoločnosť misogýnie a rodovej nerovnosti, musíme najprv zničiť kapitalizmus. Nemôžeme len liečiť symptómy; musíme tiež vykoreniť hlavnú príčinu týchto príznakov. Musíme bojovať za zničenie vykorisťovania pracovníkov, pretože to je boj za ukončenie sexizmu a rodovej nerovnosti. Lenin, v Čo treba urobiť? píše:
„Uvedomenie robotníckej triedy nemôže byť skutočným politickým vedomím, pokiaľ robotníci nie sú vyškolení, aby reagovali na všetky prípady tyranie, útlaku, násilia a zneužívania. Tento boj za práva žien je bojom každého pracujúceho. Okrem toho je základnou úlohou revolučnej strany reagovať na boj za práva žien. Proti kapitalizmu nemôžeme bojovať sami a ženy nikdy nedosiahnu rovnosť bez boja proti kapitalizmu.„
V posledných rokoch sme boli svedkami masových demonštrácií miliónov žien protestujúcich proti groteskným komentárom a politike prezidenta Trumpa. Videli sme tisíce žien pochodovať v Čiernych protestoch Poľska proti krutým zákonom o potratoch. Na celom svete vidíme ženy trpieť kvôli dôsledkom krízy kapitalizmu a slepej uličky, do ktorej sa kapitalizmus dostal, pretože neposkytuje ani minimálne základy ako prácu, jedlo, vodu a prístrešie miliónom mužov a žien. Práve pre to slogan: „Práva žien sú ľudské práva!" sa zrodilo z týchto hnutí. Tento slogan je výstižný a presný. Práva žien sú ľudské práva, takže keď bojujeme za práva žien, bojujeme za práva všetkých pracujúcich proti útlaku tých, ktorí tvoria zákony, presadzujú zákony, udržiavajú systémy útlaku a majú z toho prospech. Ale ak sa máme poučiť z minulosti a zlyhaní minulých revolúcií, musíme sa naučiť, že nemôžeme byť pasívni: musíme konať. Ak to myslíme s ukončením rodového útlaku vážne, musíme sa zorganizovať, musíme sa vzdelávať a musíme bojovať za svoje práva. A musíme to urobiť v počtoch. Sami sme slabí; spoločne môžeme zvrhnúť kapitalistický režím útlaku a vyvolať revolúcie, ktoré navždy zmenia životy miliónov! Nikdy nesmieme zabúdať, že boj žien vyvolal Parížsku komúnu aj Ruské revolúcie a že ženy zohrali vedúcu úlohu v nespočetných ďalších bojoch proti triednej spoločnosti.
Ženy pochodovali a zapálili oheň v robotníckej triede v minulosti a urobia to znova. Ako zdôrazňuje Trockij, táto najutláčanejšia vrstva robotníkov a roľníkov odvážne podnikla kroky v uliciach, čím nám ukázala prirodzené prepojenie boja za práva žien a boja za práva všetkých pracujúcich. Niet krajších slov na uvedenie tejto zbierky spisov o boji žien za emancipáciu ako slová Rosy Luxemburgovej:
„Súčasný masový boj za politickú rovnosť žien je len jedným výrazom a jednou súčasťou všeobecného boja za oslobodenie proletariátu. A v tom je jeho sila a budúcnosť.“
Keď bojujeme za práva žien, bojujeme za ľudské práva – za práva pracujúcich. Tieto dve veci sú neoddeliteľné, rovnako ako práva všetkých utláčaných menšín. Ženy musia bojovať za pád kapitalizmu a zavedenie spoločnosti, ktorá funguje pre každého človeka, a my musíme bojovať spoločne a všetci. Zranenie jedného je zranením nás všetkých!
Napísala súdružka Natasha Sorel (Socialist Appeal)
Preložil súdruh Sylvester