ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Kým sa reč ako taká vyvinie, aby dieťa vyjadrilo, čo chce, využíva rôzne druhy symbolov, očný kontakt, výkriky a inú reč tela,. Je zrejmé, že rovnakým spôsobom museli raní hominidi predtým, než dokázali hovoriť, používať iné prostriedky, ako si navzájom dávať signály. Základy takejto komunikácie existujú u iných živočíchov, najmä u vyšších primátov, ale iba u ľudí existuje reč ako taká. Dlhý boj dieťaťa, aby zvládlo reč s jej zložitými základnými vzormi a logikou, je zhodný so získaním vedomia. Podobnou cestou museli prejsť aj praľudia.
VÝVOJ JAZYKA
Kým sa reč ako taká vyvinie, aby dieťa vyjadrilo, čo chce, využíva rôzne druhy symbolov, očný kontakt, výkriky a inú reč tela,. Je zrejmé, že rovnakým spôsobom museli raní hominidi predtým, než dokázali hovoriť, používať iné prostriedky, ako si navzájom dávať signály. Základy takejto komunikácie existujú u iných živočíchov, najmä u vyšších primátov, ale iba u ľudí existuje reč ako taká. Dlhý boj dieťaťa, aby zvládlo reč s jej zložitými základnými vzormi a logikou, je zhodný so získaním vedomia. Podobnou cestou museli prejsť aj praľudia.
Hrdlo ľudského dojčaťa je konštruované tak, ako u opíc a iných cicavcov, hlasový úsek je položený príliš nízko. Takto je schopné vydávať krik podobný zvieratám, ale nedokáže artikulovať slová. Výhodou je, že bez udusenia môže súčasne plakať a jesť. Neskôr sa hlasový úsek presúva nahor, čím odráža proces, ku ktorému v skutočnosti došlo v priebehu evolúcie. Je nemysliteľné, že by sa ľudská reč objavila celá a naraz, bez rôznych druhov prechodných foriem. Prebiehalo to milióny rokov, počas ktorých nepochybne boli obdobia rýchleho rozvoja, ako vidíme vo vývine ľudského dieťaťa.
Môže myslenie existovať bez jazyka? To záleží na tom, čo rozumieme pod pojmom „myslenie“. Prvky myslenia existujú u zvierat, najmä vyšších cicavcov, ktorí tiež majú určité komunikačné prostriedky. Úroveň komunikácie šimpanzov je pomerne sofistikovaná. Ale pri žiadnom z nich nemôžeme hovoriť o jazyku alebo myslení, ktoré by sa čo i len vzdialene približovali ľudskej úrovni. Vyššie sa vyvíja z nižšieho, ale bez neho by nemohlo existovať. Ľudská reč pochádza z nesúvislých zvukov dojčaťa, ale bolo by pochabé ich stotožňovať. Rovnako je chybou snažiť sa ukázať, že jazyk existoval pred ľudskou rasou.
To isté platí o myslení. Použitie palice na získanie predmetu, ktorý je mimo dosah, je akt inteligencie. Ale u dieťaťa sa objavuje pomerne neskoro, asi v 18 mesiacoch. Zahŕňa to koordinovaný pohyb nástroja (palice) na zrealizovanie cieľa, ktorý sme si vopred predstavili. Je to premyslená, plánovaná akcia. Tento typ činnosti môžeme vidieť u ľudoopov, a dokonca aj u opíc. Pri zháňaní potravy je dobre zdokumentované použitie pomôcok, nájdených na použitie vhodných predmetov ako sú palice, kamene, atď. V dvanástich mesiacoch sa dieťa naučilo experimentovať tým, že hádže predmety rôznymi smermi, aby „videlo, čo sa stane“.
Toto je opakovaná cieľavedomá činnosť premyslená tak, aby priniesla výsledky. To zahŕňa uvedomenie si príčiny a následku (ak urobím toto, stane sa toto). Žiadna z týchto znalostí nie je vrodená. Naučíme sa ju skúsenosťou. Dieťaťu trvá 12 až 18 mesiacov, aby pochopilo podstatu príčiny a následku. Najmocnejší poznatok! Raným ľudom trvalo milióny rokov, kým sa to naučili. Pritom táto podstata je skutočným základom všetkého racionálneho myslenia a cieľavedomého konania. O to viac je absurdné, že v čase, keď naše poznanie prírody dosiahlo takých oslňujúcich výšok, by niektorí vedci a filozofi chceli stiahnuť myslenie na primitívnu a detskú úroveň tým, že popierajú existenciu príčinnej súvislosti.
V prvých dvoch rokoch života dochádza k intelektuálnej revolúcii, počas ktorej sa vytvára predstava o priestore, príčinnej súvislosti a čase, a to nie, ako si Kant predstavoval, z ničoho nič, ale ako priamy dôsledok praxe a skúseností s hmotným svetom. Od toho je odvodené všetko ľudské poznanie, všetky kategórie myslenia, vrátane tých najviac abstraktných. Tento materialistický koncept jasne dokazuje vývin dieťaťa. Spočiatku novorodenec nerozlišuje medzi realitou a samým sebou. Ale v určitom bode nastáva uvedomenie, že to, čo vidí, je niečo mimo neho, a bude naďalej existovať, aj keď to prestane vidieť. To je veľký pokrok, „kopernikovská revolúcia“ intelektu. Tí filozofovia, ktorí tvrdia, že hmotný svet neexistuje, alebo že sa to nedá preukázať, vyjadrujú, v doslovnom zmysle slova, infantilnú myšlienku.
Dieťa, ktoré plače, keď matka odíde z izby dokazuje, že chápe, že to, že už nie je v jeho zornom poli, neznamená, že zmizla. Kričí, pretože si je isté, že tak vyvolá jej návrat. Až do prvého roku sa dieťa domnieva, že to, čo je mimo jeho dohľadu, prestalo v skutočnosti existovať. Do konca druhého roka už rozpozná príčinu a následok. Tak ako neexistuje žiaden čínsky múr oddeľujúci myslenie od činnosti, tak nie je žiadna absolútna deliaca línia medzi intelektuálnym životom dieťaťa a jeho citovým vývojom. Pocity a myšlienky sú v skutočnosti nedeliteľné. Predstavujú dva komplementárne aspekty ľudského správania. Každý vie, že žiadna veľká vec sa nedá dosiahnuť bez vôle. Emócie sú najsilnejšou pákou ľudského konania a myslenia a hrajú zásadnú úlohu vo vývoji človeka. Ale v každej fáze je intelektuálny vývoj dieťaťa neoddeliteľne spätý s aktivitou. Keď sa vynorí inteligentné správanie, sú s činnosťou spojené emocionálne stavy mysle - veselosť alebo smútok sú spojené s úspechom alebo neúspechom úmyselného konania.
Objavenie sa jazyka predstavuje hlbokú zmenu v správaní a prežívaní jednotlivca, a to rovnako z intelektuálneho ako aj emocionálneho hľadiska. Je to kvalitatívny skok. Zmocnenie sa reči vytvára, citujúc Piageta, „schopnosť rekonštruovať svoje minulé činy v podobe rozprávania a predbiehať svoju budúcu činnosť verbálnym vyjadrením“. S jazykom sa minulosť a budúcnosť stávajú pre nás skutočnosťou. Môžeme sa povzniesť nad obmedzenia prítomnosti, plánovať, predvídať a zasahovať podľa vedomého plánu.
Jazyk je produkt spoločenského života. Ľudská spoločenská činnosť je nemysliteľná bez jazyka. V tej či onej podobe musela existovať v najranejších skutočne ľudských spoločnostiach, v tých najstarších dobách. Myslenie samotné je druh „vnútorného jazyka“. S jazykom prichádza možnosť skutočného ľudského spoločenského styku, vytvorenie kultúry a tradície, ktoré sa možno naučiť a podávať ústne, a neskôr písomne, na rozdiel od obyčajného napodobňovania. Taktiež umožňuje skutočné ľudské vzťahy, kde pocity antipatie, sympatie, lásky a úcty možno vyjadriť kompaktnejším, rozvinutejším spôsobom. V embryu je tento prvok prítomný od prvých šesť mesiacov v podobe imitácie. Prvé vyslovené slová sú zvyčajne samostatné podstatné mená. Potom sa dieťa učí dať dve slová dohromady. Postupne spája podstatné mená so slovesami a prídavnými menami. A nakoniec zvláda gramatiku a syntax, čo so sebou nesie extrémne zložité vzory logického myslenia. Toto je obrovský kvalitatívny skok pre každého jednotlivca tak, ako to bolo skokom pre daný druh.
Dá sa povedať, že veľmi malé deti majú „vlastný“ jazyk, ktorý nie je jazykom v pravom slova zmysle, ale sú to iba zvuky, ktoré predstavujú pokusy napodobniť reč dospelých. Artikulovaná reč vyrastá z týchto zvukov, ale nemožno ich zamieňať. Jazyk, svojou pravou podstatou, nie je súkromný ale spoločenský. Je neoddeliteľný od spoločenského života a kolektívnej činnosti, čo je na prvom mieste spolupráca vo výrobe, ktorá je základom celého spoločenského života od najstarších čias. Jazyk predstavuje kolosálny skok vpred. Akonáhle sa proces začal, nesmierne urýchlil vývoj vedomia. To môžme vidieť aj vo vývine dieťaťa.
Jazyk reprezentuje začiatky socializácie ľudskej činnosti. Predtým museli raní predľudia komunikovať inými prostriedkami: výkrikmi, rečou tela a ďalšími gestami. Vskutku, dnešní ľudia tak aj naďalej robia, najmä v okamihoch veľkého stresu alebo emócie. Ale limity tohto druhu „jazyka“ sú evidentné. Sú beznádejne neadekvátne sprostredkovať viac než bezprostrednú situáciu. Takýmito prostriedkami sa nedá vyjadriť tá úroveň zložitosti, abstraktného myslenia a plánovania, ktorá je potrebná aj pre tie najjednoduchšie ľudské spoločnosti založené na výrobe spoluprácou. Iba prostredníctvom jazyka je možné uniknúť z bezprostrednej prítomnosti, pripomenúť minulosť a predvídať budúcnosť. Až prostredníctvom jazyka je možné vytvoriť skutočne ľudskú formu komunikácie s ostatnými, zdieľať s nimi svoj „vnútorný život“. Preto hovoríme o „hlúpych zvieratách“ narozdiel od človeka, jediného živočícha, ktorý disponuje rečou.
ZOSPOLOČENŠTENIE MYSLENIA
Prostredníctvom jazyka je dieťa zasvätené do bohatstva ľudskej kultúry. Zatiaľ čo u iných živočíchov prevláda faktor dedičnosti, v ľudskej spoločnosti je rozhodujúci kultúrny faktor. Ľudský potomok musí prejsť veľmi dlhým obdobím „učňovstva“, v ktorom je úplne podriadené dospelým, najmä svojim rodičom, ktorí ho z veľkej časti prostredníctvom jazyka uvedú do tajov života, spoločnosti a sveta. Dieťa sa ocitá pred kompletne pripraveným modelom, ktorý môže kopírovať a napodobňovať. Neskôr sa rozšíri o ďalších dospelých a deti, a to najmä prostredníctvom hry. Tento proces socializácie nie je ľahký ani automatický, ale je základom všetkého intelektuálneho a morálneho vývoja. Každý rodič si s pobavením všimol, ako sa malé deti, keď sa samé hrajú, uťahujú do svojho vlastného sveta, a celkom spokojne vedú samy so sebou dlhé „rozhovory“. Vývin dieťaťa je úzko spätý s procesom odpútania sa od tohto primitívneho stavu egocentrizmu a vytvorenia vzťahu k ostatným a k okolitej realite všeobecne.
V Piagetovej pôvodnej schéme obdobie medzi dvomi a siedmimi rokmi označuje prechod od jednoducho „praktického“ („senzomotorického“) štádia inteligencie, k mysleniu ako takému. Tento proces sa vyznačuje všetkými druhmi prechodných foriem. To sa prejavuje napríklad v hre. Od siedmich do dvanástich rokov sa objavujú hry s pravidlami, ktoré zahŕňajú spoločné úlohy, narozdiel napríklad od hrania sa s bábikami, čo je čisto individuálna hra. Logiku prvého detstva možno opísať ako intuíciu, ktorá stále existuje aj u dospelých - čo Hegel nazýva „bezprostrednou“ myšlienkou. V neskoršom štádiu, ktoré je rodičom dobre známe, sa dieťa začne pýtať prečo? Táto naivná zvedavosť je začiatkom racionálneho myslenia - dieťa už nie je ochotné len brať veci také, aké sú, ale hľadá ich racionálne zdôvodnenie. Pochopí skutočnosť, že všetky veci majú svoju príčinu, a snaží sa pochopiť, čo to je. Neuspokojí sa s obyčajnou skutočnosťou, že „B“ nasleduje po „A“. Túži vedieť, prečo k tomu došlo. Aj tu sa dieťa medzi tromi až siedmimi rokmi ukazuje byť múdrejšie ako niektorí moderní filozofi.
Intuícia, s ktorou sa už tradične spája určitá aura mágie a poézie, je v skutočnosti najnižšia forma myslenia, charakteristická pre veľmi malé detí a ľudí na nízkej úrovni kultúrneho vývoja. Pozostáva z okamžitých dojmov poskytnutých zmyslami, ktoré podnecujú reagovať na nejakú okolnosť „spontánne“, teda nemysliacim spôsobom. Nevstupuje tu ani precíznosť logiky ani konzistentné myslenie. Takáto intuícia môže byť niekedy okázalo úspešná. V takýchto prípadoch zjavne spontánna povaha „záblesku inšpirácie“ poskytuje ilúziu tajomného a božského vnuknutia prichádzajúceho „zvnútra“. V skutočnosti intuícia nepochádza z temných hlbín duše, ale zo zvnútornenia skúsenosti, ktorá sa nezískala vedeckým spôsobom ale v podobe obrazov a podobne.
Osoba so značnými životnými skúsenosťami môže často dospieť k presnému posúdeniu komplikovanej situácie aj na základe veľmi obmedzeného množstva informácií. Podobne môže lovec preukazovať takmer „šiesty zmysel“ o zvieratách, ktoré stopuje. V prípade skutočne veľkých mysliteľov sa záblesky inšpirácie považujú za prejav kvality génia. Vo všetkých týchto prípadoch to, čo sa zdá byť spontánnou myšlienkou, je v skutočnosti vydestilovaným jadrom rokov skúseností a premýšlania. Avšak samotná intuícia častejšie vedie k veľmi neuspokojivej, povrchnej a skreslenej forme vedomostí. V prípade detí, „intuícia“ predstavuje primitívnu, nezrelú fázu myslenia, keď esšte nie sú schopné uvažovať, definovať a rozhodovať. Je tak nedostatočná, že dospelí, ktorí už dávno opustili túto fázu, ju všeobecne považujú za komickú,. Vo všetkých týchto prípadoch je samozrejmé, že nie je tu nič mystické. V prvých štádiach života dieťa nerozlišuje medzi sebou a okolitým hmotným prostredím. Až postupne, ako sme videli, začne dieťa rozlišovať medzi subjektom („ja“) a objektom (hmotný svet). Manipuláciou s objektami a ďalšou telesnou činnosťou začína prakticky chápať skutočný vzťah medzi prostredím a sebou. Primitívna jednota je rozbitá a vynorí sa mätúca rozmanitosť znakov, zvukov a objektov. Až neskôr začne dieťa chápať súvislosti medzi vecami. Experimenty ukázali, že dieťa je neustále viac vyspelé skutkami ako slovami.
Neexistuje nič také ako „čistý intelektuálny akt“. To je obzvlášť zrejmé v prípade malých detí. Je všedné staviať proti sebe srdce a hlavu. Ale to je tiež len falošný protiklad. Emócie hrajú istú úlohu pri riešení intelektuálnych problémov. Vedci sú nadšení pri vyriešení ťažko pochopiteľných rovníc. Rôzne myšlienkové smery rozhorčene polemizujú o problémoch filozofie, umenia a tak ďalej. Na druhú stranu, neexistuje nič také, ako čistý citový akt. Napríklad láska predpokladá vysoký stupeň porozumenia medzi dvoma ľuďmi. Intelekt ako aj emócie tu hrajú úlohu. Jedno predpokladá druhé, pôsobia a podmieňujú sa navzájom, vo väčšej či menšej miere.
Ako socializácia postupuje a vyvíja sa, dieťa si čoraz viac uvedomuje potrebu toho, čo Piaget nazýva „interpersonálny sentiment“ - citové vzťahy medzi ľuďmi. Tu vidíme, že sociálne puto samotné obsahuje protichodné prvky príťažlivosti a odmietania. Dieťa sa tomu po prvýkrát učí vo vzťahu k svojim rodičom a rodine, a potom vytvára úzke väzby so širšími sociálnymi skupinami. Rozvíjajú sa pocity sympatie a antipatie, ktoré súvisia so socializáciou činnosti a objavením sa mravných postojov - dobré a zlé, správne a nesprávne, čo znamená oveľa viac ako „páči sa mi“ alebo „nepáči sa mi“. Nie sú to subjektívne, ale objektívne kritériá pochádzajúce zo spoločnosti.
Tieto silné putá sú dôležitou súčasťou evolúcie ľudskej spoločnosti, ktorá je od samého počiatku založená na spoločenskej výrobe formou spolupráce a na vzájomnej závislosti. Bez toho by sa ľudstvo nikdy nevymanilo zo živočíšnej ríše. Morálke a tradícii sa učíme prostredníctvom jazyka a odovzdáva sa z generácie na generáciu. V porovnaní s tým sa faktor biologického dedičstva ukazuje ako celkom sekundárny, hoci zostane surovinou, na ktorej je ľudstvo vybudované.
So začatím riadnej školskej dochádzky, asi od veku sedem rokov, začne dieťa rozvíjať silný zmysel pre socializáciu a spoluprácu. Ukazuje sa to na hrách s pravidlami, dokonca aj hra s guľôčkami vyžaduje znalosť a prijatie pomerne zložitých pravidiel. Aby boli realizovateľné, musí ich každý prijať tak, ako pravidlá etiky a zákony spoločnosti. Znalosť pravidiel a ich uplatnenia ide ruka v ruke s pochopením tak zložitej veci, ako je gramatická a syntaktická štruktúra jazyka.
Piaget urobil dôležité zistenie, že „všetko ľudské správanie je sociálne a individuálne zároveň“. Tu máme najdôležitejší príklad jednoty protikladov. Je úplne nesprávne staviať proti sebe myslenie a bytie alebo jednotlivca a spoločnosť. Sú neoddeliteľní. Vo vzťahu medzi subjektom a objektom, medzi jednotlivcom a okolitým prostredím (spoločnosťou) je sprostredkujúcim faktorom ľudská praktická činnosť (práca). Výmena myšlienok je jazyk (prejavené uvažovanie, exteriorised reflection). Na druhej strane je myslenie samo o sebe zvnútornený sociálny styk. Vo veku sedem rokov začína dieťa chápať logiku, ktorá sa skladá práve zo systému relácií, ktoré umožňujú koordináciu stanovísk.
V duchaplnej pasáži porovnáva Piaget toto štádium s raným štádiom gréckej filozofie, kedy sa iónski materialisti rozišli s mytológiou, aby dospeli k racionálnemu poznaniu sveta:
„Je prekvapujúce pozorovať, že medzi prvými (novými formami vysvetlenia zjednotiteľov), ktoré sa objavia, sú také, ktoré sa pozoruhodne podobajú tým, ktoré vyhotovili Gréci v období úpadku mytologických vysvetlení, vlastne takzvaných.“
Tu, do očí bijúcim spôsobom, vidíme, ako formy myslenia každého jednotlivého dieťaťa vo svojom ranom vývine, dávajú hrubú paralelu s rozvojom ľudského myslenia všeobecne. V skorých štádiách existujú paralely s primitívnym animizmom, kedy si dieťa myslí, že slnko svieti, pretože sa narodilo. Neskôr si dieťa predstavuje, že oblaky pochádzajú z dymu alebo zo vzduchu, kamene sú vyrobené zo zeme atď. To pripomína rané pokusy vysvetliť podstatu hmoty, pokiaľ ide o vodu, ovzdušie a tak ďalej. Veľký význam má to, že ide o naivný pokus vysvetliť svet z materialistického, vedeckého hľadiska, a nie z hľadiska náboženstva a mágie. Sedemročné dieťa začína chápať pojem času, priestoru, rýchlosti, atď. Avšak chvíľu to trvá. Na rozdiel od Kantovej teórie, že pojem času a priestoru sú vrodené, dieťa nemôže pochopiť také abstraktné myšlienky, kým mu ich experimentálne nepredvedieme. Takto, štúdiom procesov vývoja ľudského myslenia samotného je preukázané, že idealizmus nie je pravdivý.